Zlobidielko

19.03.2010 18:15

Ahoj. Ahoj. Som rád, že si otvoril túto stranu, lebo mi tu už bolo tesno a nemohol som dobre dýchať. Moja mama ma sem dala za trest, lebo som jej vylial šípkový čaj na úplne novučičký biely obrus. Ale poďme pekne po poriadku a zoznámme sa.

Obrázok nakreslila Magdalénka Mateašíková (6...
Obrázok nakreslila Magdalénka Mateašíková (6 rokov) Autor: Magdalénka Mateašíková (6 rokov)

Ja som Benjamín. Otecko ma však niekedy volá Ben ako volajú veľkých Benjamínov. Mamička mi hovorí ty môj zlatý Benjamínko. Ale to je málokedy, častejšie mi hovorí ty moje zlobidielko, lebo často niečo vyparatím a tým ju nahnevám. A vtedy môjmu ockovi povie: „Ach jaj, zlobí naše dielko“. Vôbec tomu nerozumiem, ale to nevadí. No neznášam, keď mi horná teta suseda povie ahoj Beny. Dolná teta suseda má psa Benyho a ja nechcem byť ako on. Ja predsa nie som pes, ale päťročný chlapec. A ty máš vlastne koľko rokov? Vidíš, iba ja tu hovorím, ale to neprekáža. Som rád, že môžem hovoriť, lebo mi už bolo tesno a nemohol som otvárať ústa, keď bola táto kniha zatvorená. A to len kvôli tomu čaju. Stávajú sa aj horšie veci. Napríklad minule.

Celý deň som sa hral v mojej izbičke. Najprv s autíčkami, potom s vláčikmi, neskôr s kockami a nakoniec s loptami. Doma mám futbalovú loptu, do ktorej môžem kopať len vonku. A mám aj naozajstnú basketbalovú loptu. Tú mi daroval môj dedo, lebo on kedysi hrával basketbal. A s tou loptou som sa hral na poriadneho basketbalistu. Videl som v televízii, ako basketbalisti udierajú po lopte, aby sa dotýkala zeme a potom ju hádžu do koša. Ja v izbe nemám taký naozajstný basketbalový kôš, ale mám kôš na odpadky. Ale veď to je jedno.

Tak som mal loptu aj akože basketbalový kôš a hral som sa na basketbalistu. Udieral som do lopty, aby skákala čo najvyššie a chcel som ju trafiť do koša. No nepodarilo sa mi to. Lopta síce parádne skackala, ale do koša netrafila. Ona mala iný plán. Namierila si to rovno na stenu a zhodila všetky moje hračky a knižky z poličky.

Ako tak tie veci padali na moju posteľ a koberec, knižka o Petrovi Panovi zhodila lampičku zo stola a tá sa rozbila. Najprv som to chcel všetko sám poupratovať, ale mama bola v izbe rýchlejšie, ako som sa rozhodol pre upratovanie. Povedala: „Benjamínko, čo sa stalo? Počula som … " a ani nedopovedala, lebo zbadala v izbičke tú pohromu. Skôr ako sa nadýchla, som začal vysvetľovať: "Vieš mami, to tá lopta ma neposlúchla. Ja som jej povedal, aby šla do koša, ale ona nie. Miesto koša sa rozhodla zhodiť všetko z mojej poličky. A Peter Pan sa zas rozhodol nespadnúť ani na koberec ani na posteľ, ale trafiť moju lampu. Vlastne ja som nič zlé neurobil, to oni sú na vine. Ich by si mala potrestať,“ povedal som mame. Mama však mala iný názor a mňa poslala za trest do knihy. Bolo to od nej veľmi nespravodlivé.

Keď šla večer zasvietiť v mojej izbe lampu, spomenula si, že ma dala do knihy. Otvorila ju a povedala: „Benjamín do postele!“ Ale predstavte si, že celé popoludnie trčíte niekde v knihe, je tam tma, lebo ju nikto neotvorí a nečíta. A potom máte ísť hneď spať. Vôbec sa mi nechcelo, veď ja som sa naspal v knihe dosť. „Ja chcem byť hore do rána a vôbec nepotrebujem spať,“ povedal som mame. „Ách, ty moje zlobidielko. Trucovať môžeš zajtra,“ povedala mama. Mne sa však nechcelo čakať do rána, aby som mohol začať trucovať. Ja som chcel trucovať hneď. A aj som začal. Najprv som sa ofučal ako balón. Neviem, či si už niekedy bol tak ofučaný, no poviem ti, že keď si ofučaný ako balón, tak nemôžeš nič hovoriť, lebo by si hneď vyfučal. Musel som teda vydržať dlho, aby mi mama verila, že naozaj trucujem. Keď to mama videla, tak prišla ku mne a povedala: „Tak keď chceš trucovať teraz, tak trucuj. Trucovať môžeš aj po tme v posteli až do rána.“ No mne sa nechcelo trucovať až do rána, tak som sa odfučal.

Bol som sám po tme v posteli a nechcelo sa mi spať. Ani trucovať sa mi už nechcelo, lebo si ma mama nevšímala. Tak som len ležal v posteli prikrytý mäkkučkou perinou od tety Helenky. Zrazu mi napadlo, že preskúmam všetky obrázky na mojej perine. Ešte nikdy som ich neskúmal večer po tme. Rozmýšľal som, ako to urobím, aby som nemusel zasvietiť veľkú lampu. To by hneď mama zistila. Neviem ako tvoja mama, ale tá moja vidí aj cez hrubú stenu do mojej izby. Sedí večer na gauči, číta si knižku a zrazu povie: „Benjamínko, nedovolila som ti zasvietiť tú lampu. Zhasni a spinkaj.“

Tak som ležal, hľadel na plafón a rozmýšľal. Dlho ma to nebavilo, tak som radšej zatvoril oči, že budem rozmýšľať tak. Aj ty niekedy rozmýšľaš so zatvorenými očami? No poviem ti, že je to veľmi náročné. Mne sa nikdy nepodarilo niečo vymyslieť, vždy som zaspal od toľkého rozmýšľania. A stalo sa to aj teraz.

Ráno ma zobudilo skôr slnko ako mamino pohladenie. Nahnevalo ma to. Prespal som celú noc, ani som nič nevymyslel a dokonca bolo slnko v mojej izbe prv ako mama. Skúmanie obrázkov na mojej perine ma už nelákalo. Chýbala mi tma. Tak som sa rozhodol, že si urobím trošku tmy a vliezol som do obliečky, ktorá oblieka perinu. Šikovne som rozopol pár gombíkov a šup dnu. Páni, to bolo skvelé. Videl som len tie obrázky, na ktoré svietilo slniečko. Zdvíhal som hore nohy a ruky, aby sa mi tam lepšie dýchalo. Bolo to lepšie, ako keď som bol zatvorený za trest v knihe.

Keď som tichučko fúkal do obliečky, aby sa nadvihla, prerušilo ma veľké svetlo a mamin hlas: „Benjamínko, dobré ránko.“ Počul som, ako sa blíži k posteli, prestal som fúkať aj dýchať. Chcel som ju nastrašiť. Keď už bola úplne blízko postele, zhrozene vykríkla: „Ocino, Benjamínko sa nám stratil, v izbe nie je, je tu len akási obrovská perina, ako keby v noci narástla.“ Táto hra ma začala baviť. Mama klepala po perine, že čo je to za zázrak, ešte nikdy nevidela rásť perinu a zdalo sa jej, že tam vnútri čosi je. „Žeby nám perina zjedla Benjamínka?“ spytovala sa nahlas. Bolo mi to smiešne, začal som sa tichúčko chichotať, no mama to počula.
„Počujem, je tam a zdá sa mi, že stoná.“ Nemohol som povedal, že sa smejem, bol som rád, že si mama myslí, že stonám. „No to svet nevidel, aby perina jedla deti. Musím ju za trest vyprášiť,“ povedala mama a začala buchkať po perine. Nechcel som dostať za perinu. Veď nech ona je potrestaná, ale ja nie. Bol čas, aby som sa ukázal. Napadlo mi, že mamu aj naplaším, keď vybehnem z obliečky a zvolám „baf!“. No nevedel som tak rýchlo z tej periny vyliezť ako som chcel. Začal som sa metať, naťahovať, až som odtrhol krajné gombíky a natrhol obliečku. Namiesto môjho „baf!“ mama počula „prásk“.

Mama sa nestihla ani nadýchnuť a už som jej to vysvetľoval: „To nie ja,“ povedal som. „To tá perina, ona je na vine!“

„Ach jaj,“ povzdychla mama a dodala: „Ešte je len ráno a už ma hneváš, ty moje zlobidielko.“

Bol som rád, že nerobila veľký krik a dokonca ma aj pohladila po tvári. A potom povedala: "Vieš čo Benjamínko, vyprášime tú perinu spoločne. A tak sme ju prášili, natriasali, až bola celá vyzlečená a mama ju mohla večer pozašívať.

Bol som rád, že budú zašívať ihlou perinu a nie mňa. Mňa už veľakrát pichala pani doktorka. A vôbec to nebolo za trest. Ale o tom ti poviem až na budúce.

Autorka je mama Magdalénky (6 rokov) a Elišky (trištvrte roka)

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk