Pĺšik

Ahoj! Volaj ma Pĺšik lieskový. Ľudia ma takto nazvali a musím priznať – toto meno sa mi páči. Keď už pre nič iné tak preto, lebo znie milšie ako dáky Plh obyčajný.

09.05.2011 12:40
debata

Niektorí vravia, že sa podobám na maličkého medvedíka a že môj chvost pripomína veveričí.

Nuž ak máš po ruke môj obrázok, posúď sám.

Pĺšik lieskový. Foto: Marek Tatraj
rozprávka, plch, pĺšik Pĺšik lieskový.

Mňa totiž tak ľahko neuvidíte. Väčšina zvierat, ako aj ľudia, sú omnoho väčší a silnejší ako ja. Preto som od prírody plachý.

Rád sa preháňam po planinách a šantím v korunách stromov.

Cez deň zvyknem spať, no často ma zobúdzajú vrčiace monštrá.

Unavený pĺšik na lieske sleduje, ako sa dva... Foto: Marek Tatraj
rozprávka, plch Unavený pĺšik na lieske sleduje, ako sa dva jeepy preháňajú po planine.

V noci vyrážam na lov, ale veľkí chrobáci sú v poslednom čase čoraz utiahnutejší a tak sa napchávam hlavne lieskovcami. No tých však z roka na rok ubúda. Oberajú nám ich ľudia.

Rád lozím na stromy a pozorujem hviezdy, no odkedy ľudia postavili veže, z ktorých sa šíria záblesky a ozývajú hromy, radšej zaliezam spolu s hmyzom do dier.

Pĺšik na planine pri posiedke, zo strielne... Foto: Marek Tatraj
rozprávka, plch, pĺšik Pĺšik na planine pri posiedke, zo strielne vytŕča puška.

Na druhej strane, aspoň sa v noci nemusím báť divých mačiek a dravcov. Aj tí sa trasú strachom pred nočným hromobitím.

Ráno mám vo zvyku prebehnúť planinou a obzerať si nehybné telá zvierat. Často im pískam pri ušiach, aby som ich zobudil. Nikdy nevstávajú. Spachtoši!

Vôbec si neuvedomujú, že keby ich ľudia našli, odviezli by si ich so sebou.

Pĺšik pri nehybnom tele líšky. Foto: Marek Tatraj
rozprávka, plch, pĺšik Pĺšik pri nehybnom tele líšky.

Obvykle si staviam guľovité hniezda, ale v poslednom čase čoraz častejšie prespávam na konároch liesok. Najmä od nešťastia, čo postihlo bratranca Pĺšika.

Spokojne si spal v senníku s rodinou, keď sa rozpútal požiar. Načahoval chvost, ale deti naň nedočiahli a prepadli sa hlboko do horiaceho sena. Pĺšica sa vrhla za nimi do plameňov.

Po požiari sa z neho nadlho stal čudák. Už ho ani nebavilo pískať a najradšej sa prechádzal sám. Dúfal, že natrafí na niekoho, kto by ho zjedol. Ale ani vtáci a mačky naňho nemali chuť, keď videli koľko smútku sa odráža v jeho očiach.

Dnes je už veselší a za horami si hľadá novú rodinu. My Pĺšici totiž oveľa radšej pískame, šantíme s kamarátmi alebo naháňame Pĺšice, než smútime.

Ale ja napríklad mám tiež aj strach o deti. Veď ani nie pred mesiacom sme museli utiecť pred ohňom, ktorý zachvátil lúku. Kým sme utekali, na chvíľu som zastal a uvidel človeka, ktorý plamene pozoroval z diaľky. Istotne ten požiar založil. A možno zapríčinil aj oteckovu smrť.

Veď ktovie, možno práve on zahodil tú lesklú vec…

Otec bol vždy zvedavý. Strkal hlavu, kam sa len dalo. Do dier, do mlák, do potokov a nepohrdol ani povalami domov, len aby uvidel niečo nové. A potom, o tom, čo videl, vzrušene pišťal celé mesiace.

Raz, to som bol ešte veľmi malý, sme boli na prechádzke s bratmi, sestrami a s mamou. Otec ale nie a nie, že by s nami držal krok. Stále musel kamsi odbiehať, čosi nové objavovať.

„Toto tu nebolo, tamto tam nebolo“ upozorňoval a hneď aj bežal k nálezom.

Po čase zbadal čosi lesklé. Spýtal sa, či by som sa na to nešiel pozrieť s ním. Mama sa trochu namosúrila, že nemôžme mať pokojnú prechádzku ako poriadna rodina, ale potešilo ju, že otec konečne nemyslí len na seba.

Šiel som s ním k lesklej, oválnej veci, z ktorej sa šírila podmanivá vôňa. Otec sa labkami chytil rohu oválu a hlavu prepchal do jeho vnútra. Odrazu zapišťal a vytiahol hlavu.

Pĺšik strká hlavu do oválnej plechovky. Foto: Marek Tatraj
rozprávka, plch Pĺšik strká hlavu do oválnej plechovky.

Krk mal zakrvavený, piskot stále slabol. Keď sa mu už privierali viečka, pribehla mama so súrodencami a všetci sme začali žalostne kvíliť. Potom, čo zavrel oči, sa viac neprebral.

No ani chlad nezabráni jarným kvetom rásť. A tak, hoci planina stráca svoje deti, ani veže a záblesky, ktoré sa z nich šíria, ani vrčiace monštrá, nás, ktorí sme zostali, ešte nedoženú k úteku.
Večná planina.

Jej stromy a lúky sú jediným domovom, ktorý máme.

debata chyba